Tabu. Mohla by som použiť len jedno slovo na to, aby som vyjadrila charakter tohto filmu. Cigán prišiel do kín ako obyčajný film, ale je za ním omnoho viac. Je za ním diskusia spoločnosti, ktorá asi nebola na tento film úplne pripravená.
Hlavná postava tohto príbehu je 14 ročný chlapec. Nebolo by na ňom nič zvláštne, keby nežil v osade a nebol súčasťou najkontroverznejšej menšiny na Slovensku. Adam je róm, cigán a zmieta sa medzi svojimi z osady a medzi tými, ku ktorým by možno rád trochu patril. Nechcem však v tomto článku písať recenziu, kvôli tomu si môžete prečítať množstvá reportov na internete. Skôr by som sa rada zamerala na niečo, čo sa neodohráva na plátne, ale mimo neho.
Cigáni, to je téma, o ktorej sa verejne dobrovoľne nehovorí. Ťažko zhodnotiť, či je to rasizmus, či je to nezhoda medzi dvomi rôznymi kultúrami alebo nie. Jedno je jasné – treba sa snažiť budovať mosty a nie ich páliť. Martin Šulík, režisér tohto filmu, skúsil vybudovať jeden z týchto mostov a myslím, že sa mu to celkom podarilo. Z môjho pohľadu zachytil skutočnosť, neprikrášlenú ani z jednej, ani z druhej strany (výnimkou sú samozrejme scény s prvkami magického realizmu, kedy Adam stretáva ducha svojho mŕtveho otca).
Vo filme sme naozaj videli obyčajných ľudí. Nie cigánov, nie bielych, ale prostých ľudí, ktorí sú si podobnejší, ako sa zdá. Všetci chcú to isté – šťastie. Zaujímavým faktom tohto filmu je, že väčšinu postáv nehrajú herci, ale skutoční ľudia z osady. Okrem toho je to jediný slovenský film, ktorého určité časti boli v rómčine s titulkami.
Zvláštne bolo aj zloženie divákov v kine – trochu iné, ako keď chcete vidieť Harryho Pottera. Nielenže bolo v sále málo ľudí, ale mnohí z nich boli stredného veku. Musím sa pýtať samej seba – skutočne mladých ľudí toto nezaujíma? V médiách sa nám predostrieva jedna reportáž za druhou, mnohí z nás žijú v mestských častiach s vyšším počtom rómov, ale koľko ľudí môže skutočne povedať, že videlo ako to vyzerá u niektorého z nich doma? Alebo že mali jednu normálnu konverzáciu? Alebo či skutočne vieme, ako žijú, rozmýšľajú a ako oni vidia to, čo sa deje v spoločnosti? Tak ako je kino miestom pre zábavu a oddych, je dobré, ak je aj príležitosťou na reflexiu. Veď už len samotný podtitul Cigána je výzvou na úvahu – nemáme aj my rovnako blízko aj k Bohu, aj k Diablovi?
Otvorili sa dvere alebo skôr okno k niečomu, na čo sa málokto rád pozerá. A vidieť to „niečo“ na obrovskom plátne v kine, kde bežne vídavame fiktívne postavy, zábavné historky a romantické zápletky, je pre bežného diváka niečo nové, kontroverzné a zaujímavé.
